Navštívili sme koncentračné tábory Auschwitz a Birkenau
Poľská dedinka Osvienčim sa počas II. svetovej vojny dočkala nechcenej slávy pre svoju polohu. V strede všetkých trás pre záujem vyhladiť iné rasy, ako je čistá árijská, bol práve Osvienčim. Kým mnohí si ho predstavia ako jeden veľký tábor s drevenými budovami a spaľovňou, išlo o niekoľko väčších táborov s rôznymi názvami. Pôvodne šlo o dedinku, ktorú zrovnali so zemou a materiál použili na stavbu barakov pre hlavný tábor v Osvienčime. V susednej obci Brezinka, po nemecky Birkenau, zas bola druhá a rozľahlejšia časť tábora. Práve tu našli milióny ľudí svoj koniec len pre svoj pôvod, rasu, alebo sexuálnu orientáciu. Miesto, ktoré fascinovalo svojou krutosťou ale aj silou príbehov, ktoré sa v ňom odohrali, láka ročne milióny turistov z celého sveta. Od Slovenska nie je Osvienčim ďaleko a preto mnohé školské výlety mieria v rámci vyučovania a exkurzii na toto miesto. Najlepšie pochopiť holokaust totiž nemožno okrem vlastnej skúsenosti z nejakého rozprávania. Vidieť to na vlastné oči dá veľa. O tom sa presvedčili aj študenti Gymnázia A.H.Škultétyho Veľký Krtíš a Strednej odbornej školy Veľký Krtíš, ktorí v minulých dňoch navštívili tento koncentračný tábor.
Prví zajatci v koncentračných táboroch boli Poliaci. Tí aj postavili všetky stavby, ktoré v osvienčimskej časti možno vidieť dodnes. V jednej takej budove mohla byť natlačená tisícka ľudí, čo je nereálne si vôbec predstaviť. Pôvodne jednopodlažné budovy získali po pár mesiacoch ďalšie poschodia. Obohnané dvoma radmi ostatných drôtov napojených na elektrický prúd a s hrubým múrom tvorili doslova plnohodnotné väzenie. Prebiehalo neustále zabíjanie, buď ťažkou prácou, alebo z roztopaše dôstojníkov SS. Život zajatca v tábore nemal žiadnu cenu. S ľuďmi, čo peklo prežili sa naša sprievodkyňa dokonca niekoľko krát stretla a hovorila aj o spoznaní samotných obetí na vystavených fotografiách. V osvienčimskom tábore máte možnosť vidieť budovu doktora Mengeleho, dejisko šialených pokusoch na ľuďoch, ktorá ešte v dobových nápisoch nesie označenie zdravotníckeho zariadenia. Ďalej je to popravisko, stena na samostatnom dvore, kde našlo smrť zastrelením množstvo väzňov. Chodba plná fotografií židovských väzňov je taktiež zážitkom. Visia na nej stovky fotografií ľudí v rovnošatách a vyholenými hlavami s menom, dátumom narodenia aj dátumom úmrtia. Z počiatku dôsledná evidencia bola pre mohutný nárast počtu väzňov nahradená tetovaním na ruky, u malých detí pre malú plochu pre tetovanie na obe nohy. Ďalších väzňov preto na fotografiách nájsť len sporadicky. Všetko bolo úhľadné, upravené a nič nechýbalo. V prípade akejkoľvek vážnej kontroly tu boli tabule o prítomnosti elektrického prúdu v ostatných drôtoch, nemocnica pre chorých, kuchyňa, v ktorých je o každého postarané, Každý väzeň mohol písať domov listy, ako inak s prikázaným textom. Všetko navonok vyzeralo takmer čisto a dobre.
Otrasným zážitkom je však aj spaľovňa mŕtvol, ktorá bola vystavaná vo vojenskom betónovom bunkri zámerne. Pristavaný komín nevyzeral ako súčasť spaľovne a tak ho bolo možné kedykoľvek zbúrať v prípade potreby a okrem pecí by nezostal o spaľovaní ľudí takmer žiaden dôkaz. Emotívny je pohľad na presklené vitríny s veľkým množstvom vlasov. Tie Nemci plánovali ďalej využiť o čom svedčí fakt, že sa podarilo nájsť len niekoľko desiatok vriec s vlasmi pripravenými na odvoz a spracovanie. Stovky, až tisícky predošlých sa dostali na trh v podobe textílií a rôznych výrobkov. Všetky, ktoré zostali dodnes v tábore neodvezené už vekom zbledli, chráni ich aj špeciálne sklo na oknách, brániace priamemu slnku ďalej meniť farbu týchto vlasov. Rovnako tak je možné vidieť hŕbu osobných predmetov, nádob, ale asi najviac zasiahnu kufre ľudí. Tí si na príkaz podpísať si ich dali na ne často okrem mena aj dátum narodenia a bydlisko, vo viere, že sa k nim ich osobné veci ešte vrátia. Kufre s menami tvoria jednu z výstav osobných vecí deportovaných ľudí, obsahujú rôzne mená. K nim sa viažu aj príbehy ľudí, dokonca aj takých, ktorí prežili a prišli sa to tábora pozrieť, keď dokonca svoj kufor medzi mnohými aj cez vitrínu našli. Príbehy ľudí, ktorí poznali majiteľov kufrov, alebo príbehy potomkov tých, ktorí svoje meno na kufor napísali a nikdy sa už z tábora nevrátili.
Časť v Brezinke je omnoho rozľahlejšia. Ponúka pohľad na slávnu budovu s priechodom pre lokomotívu aj s vozňami, ktorú tak poznáme z mnohých fotografií a filmov. Vedie do vnútra tábora na výhybkami rozvetvenú konečnú stanicu, pre mohutnú väčšinu transportovaných definitívnu. Tu prebiehali najväčšie transporty, vypúšťanie väzňov, zbavenie posledného majetku. Aj tu prebiehalo to isté, ako v Osvienčime. Nahých len so šatami a jednou miskou väzňov separovali, využívali na rôznu prácu v okolí, šikovnejší sa dostali k možnosti prežiť o niečo dlhšie, slúžili v domácnostiach dôstojníckych rodín, ako pisári, stavitelia. Toto miesto pozná aj príbehy Slovákov, ktorým sa podarilo uniknúť, dokonca v oblekoch nemeckých dôstojníkov. Je miestom príbehov množstva ľudí, miliónov osudov, plaču, bezradnosti a krvi.
Kým jedna časť je uzatvorená pre zlú statiku budov, druhá s drevenými budovami ponúka onen známy pohľad na drevené postele naukladané vedľa seba, ale aj toaletu. Nie príliš dobre riešenie nikoho z dôstojníkov nezaujímalo. 800 väzňov v jednej budove malo piecku, ktorá by eventuálne mohla vykúriť celú miestnosť. Smutné na tom však bolo, že drevená stavba mala množstvo dier, žiadnu izoláciu a v konečnom dôsledku ani kúriť nebolo vždy čím a tak aj riešenie posteli pri sebe a spanie vedľa seba bolo ako takou jedinou možnosťou tepla. Predstava o spôsobe života väzňov v týchto dvoch táborov a ešte niekoľkých ďalších menších na okolí je v súčasnosti už nedokonalá. Krutosť a nezmyselnosť zabíjania založená na sympatiách a podivných hrách existovala presne tak, ako to zobrazovali aj niektoré známe príbehy a filmy.
Verím, že si ešte dlho všetci uchováme zážitky, dojmy a poznatky z exkurzie, pretože pohľad našich študentov na utrpenie človeka s človekom, násilie v akejkoľvek forme a podobe im bude výstrahou v budúcnosti. Dúfam, že práve oni budú tí, ktorí odmietnu násilie a postavia sa na stranu humanity. Som však presvedčený, že táto exkurzia mala obrovský význam, pretože bola ukážkou neľudského zaobchádzania s ľuďmi, čo nás priviedlo k tomu, aby sme sa vyvarovali akýchkoľvek prejavom násilia, vedeli a odvážili sa postaviť proti násiliu aj vo svojom okolí.
PaedDr. Pavel Antolov